V zbore, kde som vyrastal, sa ešte za komunizmu začala stretávať mládež. Fungovali aj detské besiedky, no neboli stretnutia dorastu. A tak mladí, ktorí už boli „starí“ na besiedku, chodili na stretnutia mládeže. Bol som jedným z takýchto „deciek“ medzi maturantami a vysokoškolákmi. Boli to fantastické chvíle a aj s odstupom rokov a desaťročí na ne rád spomínam.

Je zaujímavé, čo všetko si človek vie aj po rokoch vybaviť. Jednou z takýchto vecí je príbeh, ktorý som počul ako „decko“ na mládeži pred mnohými rokmi. Je o Pánu Bohu a vlakových podvaloch. Na mládeži bola debata o ťažkostiach a skúškach v živote. Jeden mládežník povedal príbeh o tom, ako na strednej škole mali prax. V zime, skoro ráno, nasadala partia chlapov a praxujúcich študentov do Avie, aby šli na stavbu, kde mali inštalovať elektrické vedenie. Na jednom železničnom priecestí ostala ich Avia „visieť“ na železničnom prechode. Situácia, do ktorej sa určite nikto nechce dostať. Auto šmýkalo na mieste, nie a nie sa pohnúť, nech robili čokoľvek – tlačili dopredu, dozadu, „rozhojdávali“, nič nepomáhalo.

Nakoniec si niekto v rannom šere všimol neďaleko čosi zasypané snehom. Boli to vlakové podvaly. Rýchlo naložili podvaly do auta, aby ho zaťažili. Auto sa konečne pohlo z miesta a zišlo zo železničného priecestia. Život ohrozujúce nebezpečenstvo pominulo.

Niekedy nám Pán Boh dáva do života podvaly – ťažkosti, aby sme sa dokázali pohnúť z miesta. Z miesta, kde na nás môže číhať (večný) život ohrozujúce nebezpečenstvo.

Ťažkosti či skúšky určite nie sú príjemné. No niekedy sú dôležité, potrebné a doslova (večný) život zachraňujúce. Asi teda môžeme zakončiť citátom z jednej reklamy na pivo: Život je horký. Vďaka Bohu! A nazdravie!

</diem>