Príbeh ženy, pristihnutej pri cudzoložstve, ktorú priviedli zákonníci a farizeji k Pánovi Ježišovi je nám veľmi dobre známy. Opísal ho evanjelista Ján na začiatku 8. kapitoly. Oslovil ma teraz trochu iným spôsobom resp. uvidel som v ňom veci, ktoré som si doteraz nevšimol. Chcem sa o tom s vami v krátkosti podeliť.

  1. Kde sa to odohralo? Kam bola privedená žena, ktorá zhrešila? – Do chrámu (!) Bolo to zrejme na chrámovom nádvorí – asi na nádvorí pohanov.Na miesto, ktoré malo slúžiť na vyučovanie a misiu – kde aj pohania mali prichádzať, aby sa modlili: „Môj dom sa bude volať domom modlitby pre všetky národy“ – na toto miesto V CHRÁME bola privedená žena, ktorá zhrešila, aby bola súdená a odsúdená. Miesto, ktoré bolo vybudované s cieľom vyučovania, modlitieb a misie sa zmenilo na „súdny dvor“ (!) Zdá sa dokonca, že „žalobcovia“ by nemali problém urobiť ho zároveň aj popraviskom (!)
  1. Kto sa postaral o takú zmenu určenia a poslania chrámového priestoru? Zákonníci a farizeji (!) Tí, ktorí boli znalcami Písma a ktorí sa považovali za reprezentantov a strážcov zbožnosti (!) – spomeňme si koľkokrát kontrolovali a kritizovali Pána Ježiša a Jeho učeníkov za nedodržiavanie zaužívaných nariadení a príkazov…. V ich horlivosti: čo najrýchlejšie, bez akéhokoľvek odkladu potrestať hriešnika, ich nezadržal ani chrámový priestor. Pritom práve v chráme bývali obetované – zabíjané obetné zvieratá ako obeť za hriech, aby nemuseli zomierať hriešnici. Farizeji a zákonníci však chceli hriešnika v chráme odsúdiť a popraviť.
  2. O čo sa svojou horlivosťou za cirkevnú disciplínu títo strážcovia zbožnosti postarali? Postarali sa o prerušenie vyučovania v chráme (!)
    V druhom verši tej ôsmej kapitoly máme opísanú krásnu scénu. Pán Ježiš už na úsvite nového dňa prichádza do chrámu a všetok ľud prichádza k Nemu, On si sadá a vyučuje ich. Nádherná scéna. Ako veľmi túžime (aspoň dúfam) po tom, aby sme zažívali niečo podobné – aby aj dnes všetci ľudia prichádzali k Pánovi Ježišovi a počúvali Ho – aby boli Ním vyučovaní.Božie vyučovanie v chráme najväčším Učiteľom – Božím Synom je však prerušené – pretože podľa strážcov zbožnosti je nutné neodkladne riešiť „cirkevnú disciplínu“.
  1. Čo nasledovalo? Najväčší a Najvyšší Učiteľ, aký kedy na zemi vyučoval – zmĺkol (!) Môžeme povedať: Boh sa odmlčal, prestal vyučovať, prestal hovoriť. Namiesto živého Božieho Slova nasledovalo písanie prstom (Božím prstom) na zem. Nevieme však nič o obsahu napísaného – zostalo to pred nami skryté.Božie Slovo prestalo znieť – vyučovanie sa skončilo (nahradilo ho nám skryté Božie konanie), no žalobcovia boli neúnavní, čítame, že v dožadovaní sa riešenia disciplíny „neprestávali…“
  1. Čo na to poslucháči? Skúsme sa vžiť do pozície tých, ktorí prišli včasráno do chrámu s veľkou túžbou počúvať neobyčajného učiteľa – proroka, Ježiša z Nazareta. Bolo ich tam veľmi veľa, čítame, že „všetok ľud“ sa zhromaždil. Som presvedčený, že doslova s otvorenými ústami počúvali toho zvláštneho učiteľa („Nikdy tak nehovoril človek ako tento človek“ – takto raz vydali o Ňom svedectvo sluhovia najvyšších kňazov…). No v priebehu tohoto úžasného vyučovania sa objavia zákonníci a farizeji a privedú ženu, ktorú obvinili z cudzoložstva (aká „pikoška“). Pozornosť poslucháčov Božieho slova je okamžite odvedená na niečo úplne iné a majú to pred sebou „naživo“, takže to nie je možné prehliadnuť a prepočuť, nemajú možnosť sa toho nezúčastniť. Poslucháči, ktorí prišli počúvať Božie slovo sú (vďaka žalobcom) doslova prinútení – proti svojej vôli – zúčastniť sa „súdneho procesu“.
    Je pravdepodobné, že niektorí z nich sa – čo sa toho procesu týka – priklonili na stranu farizejov a iní zase mali súcit s nešťastnou ženou a tŕpli, ako to s ňou dopadne. Boli zrejme aj takí, ktorí sa pozastavovali nad neférovosťou – neobjektivitou žalobcov: Prečo bola privedená len žena a nie aj muž, ktorý s ňou zhrešil a zaslúži si rovnaký trest ako tá žena? Čo je však nepotešiteľné a pritom veľmi pravdepodobné, že keď sa v ten deň vrátili domov z chrámu, z vyučovania Božím slovom, ktoré tomu „disciplinárnemu konaniu“ predchádzalo, si toho veľa nepamätali (ani pisateľ evanjelia si to nezapamätal…) a najviac sa rozprávalo (a riešilo) o hriešnej žene, jej obvinení, o žalobcoch a súde na chrámovom nádvorí.

V piesňach č. 261 a 262 z nášho spevníka spievame, že cirkev je chrámom…, tak ako to píše aj apoštol Pavel v 1.Kor.3.16: „Či neviete, že ste chrámom Božím…?“ Cirkev má teda obdobné poslanie, ako mal Jeruzalemský chrám. Má byť priestorom, kam majú prichádzať ľudia počuť živé Božie Slovo, kde Boh vyučuje, kde sa vysielajú modlitby, kde prichádzajú aj „pohania“ – kde sa teda robí misia, evanjelizácia – zvestovanie evanjelia – dobrej zvesti, …

Mám však dojem, že aj my sme svedkami situácie, ktorá sa až príliš podobá tej Jeruzalemskej, o ktorej čítame na začiatku ôsmej kapitoly Jánovho evanjelia.

Zvestovanie živého Božieho Slova cirkvou, nasmerovanie a zapálenie cirkvi pre misiu medzi modernými pohanmi, využívanie nebývalých možností (o ktorých sme v cirkvi za totality iba snívali) je zdá sa akoby prerušené a nahradené riešením „neodkladných prípadov cirkevnej disciplíny“. Široká verejnosť v cirkvi (i mimo nej) je – aj proti svojej vôli – „zaťahovaná“ do riešenia disciplinárnych konaní. Vznikajú diskusie, polemiky, hádky, … a Boh? Aká je Božia reakcia na „toto naše prerušenie Jeho vyučovania v chráme“? Zaujíma to vôbec niekoho? A aké sú a budú dôsledky takého konania? Trápi to niekoho?

</Jozef Budaj>

(Pôvodne vyšlo v časopise Cestou Svetla 2/2016. Publikované s láskavým povolením vydavateľa aj autora.)

Photo credit